Rozmýšľam. Hádam. Skúšam. No nie a nie si spomenúť. Takto to dopadne, keď sa po viac ako dvoch rokoch chcete vrátiť na svoj blog, no háčik je v tom, že si už nepamätáte odkaz na svoju vlastnú stránku. Ba dokonca ani presný názov blogu, ako zistíte, keď sa na blog konečne dostanete po pätnástich minútach hľadania cez iné sociálne siete ako twitter, instagram či blogy iných autorov. Ale zvládla som to a som tu. Popravde, som späť len kvôli tomu, že mi ostali ešte nejaké resty z "minula". (Áno, v úvodzovkách, predsa len dva roky nie sú najkratšia doba.) No keď som zbadala 7 rozpísaných článkov, z ktorých som ani jeden nepublikovala, je mi ľúto sa potom opäť vypariť. A keď mám konečne cez leto viac voľného času a nemusím sa venovať škole, môžem sa aspoň takto socializovať, keď sa mi v tých horúčavách nechce vyjsť z domu. No ale kto vie, že keď začne škola, či opäť nezmiznem? U mňa je to veľmi pravdepodobné. Predsa len som pred dvoma rokmi spravila neľahké rozhodnutie a šla študovať medicínu. Áno, medicínu. Čiže keď začne semester, nemám čas ani odpisovať ľuďom na sociálnych sieťach, nie to robiť ešte veci pomimo. Respektíve, áno, čas by sa aj našiel, len keď máte konečne chvíľu voľna, chcete si pozrieť seriál alebo dospať, čo ste v noci nestihli. Čiže, babo raď.
Tiež mi napadlo, že by som začala nanovo. Ale. O čom by som písala? Možno by som svoj nový blog zamerala skôr na svoj každodenný život ako na recenzie, tipy na výlety či klavírne skladby ako to bolo "donedávna". Predsa len som desať mesiacov v roku väčšinu času mimo domu, na intráku, kde si klavír len tak ľahko nevezmete, celý rok som zahrabaná v odbornej literatúre a beletriu vidím až v lete a na cestovanie je čas, bohužiaľ, len cez prázdniny. Ale zaujímalo by to vôbec niekoho? To je tiež dosť podstatná otázka, ktorú som mala položiť už na začiatku. Ups...
