Rozprávky. Slovo, ktoré v nás vyvolá spomienky na detstvo, ale zároveň pocit niečoho vzdialeného. Ale naozaj je to niečo nám vzdialené? Ja si myslím, že nie. Možno sa to na prvý pohľad nezdá alebo si to nechceme uvedomiť, ale rozprávky v sebe ukrývajú akési posolstvo. Sú istým únikom z reality, ktorá nie je vždy taká ružová, ako by sme chceli. Ale v prvom rade nám ukazujú, že máme bojovať za to, na čom nám záleži, že nádej umiera posledná a že každý má právo na šťastný koniec. Tak čo by sa potom stalo, keby Snehulienka nestretla sedem trpaslíkov? Podarilo by sa Zlej Kráľovnej aj tak otráviť Snehulienku? A zachránil by ju krásny princ? Jednoduché otázky, ale pritom na nich nie je ľahké odpovedať.
Niekto možno zastáva názor, že aj bez rozprávok sa dá žiť, tak prečo si robiť hlavu z toho, čo by bolo keby... . Ja osobne si však myslím, že by to malo vplyv na naše vnútro. Pravdepodobne by sme si šli za tým, čo chceme, ale nebrali by sme pri tom ohľad na iných a všetko ostatné ignorovali. Mali by sme nádej, ale vložili by sme ju do jedinej veci. Možno. A čo potom, ak by sme zistili, že všetko, čo sme urobili, sme urobili nesprávne? Mali by sme aj my svoj šťastný koniec? Nezdá sa to, ale rozprávky so šťastným koncom sú potrebné. Mali malý podiel na tom, akí teraz sme. Ale hlavne nám dávajú nádej, že aj keď v živote spadneme, je treba sa postaviť, pokračovať v ceste a nájsť ten svoj šťastný koniec. :)
Táto úvaha bola písaná s cieľom prípravy na školskú slohovú prácu minulý pondelok,
teda pred utorkom a hodinou informatiky, z ktorej som dostala moju prvú trojku na gymku.
Ale ja to nevzdávam, opravím to a budem robiť všetko pre to,
aby som na konci tohto šk. roka mala iba samé jednotky, a teda aj jednotku z informatiky.
Dúfam, že vám sa darí lepšie, a ak nie, stále máte nádej. :)