Ja vs Horolezecká stena & Tangled

   

Bola raz jedna Locika, ktorá si zmyslela, že nebude vo veži čakať na vysneného princa, ale že sa pokúsi zdolať vežu, v ktorej bola uveznená, sama. Lenže Locika sa už od mala bála výšok, a tak jej stačil jediný pohľad dole a zachvátila ju panika. Čakali ju tam aj iné nepríjemnosti, no napriek tomu sa jej už na druhý pokus podarilo vežu zdolať. A ktovie? Možno sa aj nakoniec prestala báť výšok.

16:05 Bol pondelok 23. februára, prvý deň prázdnin, a ja som sedela na posteli v izbe svojej sestry a mala dilemu, či ísť alebo neísť na horolezeckú stenu. To je tak, keď sa človeku nič nechce, chce mať pokoj a zrazu príde na lámanie chleba. Potom sa mu už nechce vôbec nič robiť. Dokonca ani liezť na horolezeckú stenu, na ktorú sa tak veľmi tešil.

16:45 Nakoniec po polhodinovom rozhodovaní sa a z divného pocitu, že tam budem jediný nováčik, keďže moja 11-ročná sestra a otec tam už 2-krát boli, som si v duchu povedala jedinú vetu a bolo rozhodnuté. Tá veta znela nejako takto: Veď nič za to nedám, keď to vyskúšam, a aj tak by som len sedela za počítačom. Nikdy v živote som sa tak rýchlo nerozhodla (ak nerátame teda tú polhodinovú dilemu :D). Až sama som bola prekvapená.

17:05 Počas cesty vlakom som bola trocha nervózna, keďže som nevedela, čo presne ma čaká. Áno, teoreticky to vedieť, je jedna vec, ale vyskúšať si to na vlastnej koži, je už niečo iné.

17:35 Niekedy po pol šiestej sme dorazili do mestskej športovej haly, prezliekli a prezuli sa. Nervozita zo mňa ešte úplne neopadla, ale môj prvý výstup na stenu sa už pomaličky blížil.

Otec ma navliekol do postroja (síce najskôr naopak :D) a... potom som si ešte 10 min. postála a posedela. :D Aspoň som sa pozerala na horolezcov, ktorým to išlo jedna radosť.

A potom som prišla na rad ja. Jozef, ktorý ma istil, mi ukázal, ako sa správne pripnúť na lano, ako by som mala liezť a ktoré chyty sú najlepšie na držanie. Nutné podotknúť, že tam neboli žiadne dráhy pre začiatočníkov - veľa chytov blízko pri sebe a dobrých na uchytenie, ale 6 dráh a každá inak komplikovaná.

1. výstup Čas môjho prvého výstupu si nepamätám, čo ma trocha mrzí, ale nevadí. Aj tak sa mi nepodarilo na prvýkrát vyliezť úplne hore. Moje prvé kroky boli trochu nemotorné, ale nebolo to až také ťažké. Problém nastal až vtedy, keď som v polovici steny došla k previsu a mňa už začínali bolieť ruky, lebo som sa poväčšine držala na rukách a nohy veľmi nepoužívala. Tiež som dostala taký menší srdcový šok, keď som sa náhodou pozrela dolu, čo bola v mojom prípade veľká chyba, lebo sa bojím výšok. 

Aj oni dole si všimli, že mám asi problém s výškami, ale ja som to ustála a pokračovala som ďalej. Ten previs sa mi však zdolať nepodarilo, lebo som už nevládala, a tak ma spustili naspäť dole.

2. výstup Ale ja som to nevzdala a skúsila som to opäť na druhý pokus.

Odhodlaná vyliezť až úplne hore.

Prvé kroky už boli tentokrát istejšie a keď som sa dostala do polovice previsu, s Jozefovou pomocou sa mi ho podarilo zdolať úplne. Potom ma už čakali posledné asi tri metre steny, a aj keď som už bojovala s únavou a bolesťou v rukách, nakoniec sa mi podarilo dotknúť sa hornej hrany steny. Bol to môj prvý úspešne zdolaný výstup! :) Aj keď s Jozefovou pomocou. :)

3. výstup Keďže sa mi dráhu č. 1 podarilo zdolať, rozhodla som sa, že vyskúšam aj nejakú inú.

Za obeť padla dráha č. 5. Alebo lepšie povedané, tou obeťou som bola ja na dráhe č. 5. Alebo ešte lepšie povedané, Jozef, ktorý ma istil, bol mojou obeťou zapríčinenou mojím lezením na dráhe č. 5. Totiž táto dráha mala na začiatku samé malé chyty, ktorých sa nedalo ani dobre chytiť, nieto sa ešte na nich postaviť. Urobila som možno dva-tri kroky a už som zo steny letela dolu, pričom som nezabudla kopancom zraniť Jozefa. Ani vám asi nemusím hovoriť, ako som sa vtedy cítila, aj keď tvrdil, že sa nič nestalo.

Potom som sa vrátila znova na stenu, ale nakoniec som musela uznať, že na to proste nemám a nedokážem na ňu vyliezť. Najhoršie na tom bolo (nehľadiac na tú nehodu), že moja mladšia 11-ročná sestra na ňu vyliezť dokázala. To dokáže trocha naštvať.

A tak som sa vrátila k mojej milovanej dráhe č. 1.

4. výstup Tentokrát ma istila jedna žena, no a musím povedať, že som z toho nadšená veľmi nebola. Bála som sa, že nie som dobre istená a že z tej steny zletím dole.

Nehovoriac o tom, že som sa zas a znova zasekla na mojom drahom previse. Nedokázala som sa tam už proste udržať a stále ma ťahalo od steny preč. (Hojdala som sa tam ako na hojdačke.) Tak som to radšej zabalila, aby som ostatných nepripravovala o úžasné lezenie.

19:45 Otec so sestrou si vyliezli hore ešte posledný raz a potom sme sa šli všetci prezliecť a doplniť energiu niečím sladkým v Kauflande.

Zhrnutie dňa

Síce to nebol...

kvôli všetkým tým trapasom a vďaka tomu, že som tam šla s niekým, kto už liezť vedel a cítila som sa dosť mizerne, ale to lezenie určite za to stálo. :) Nehovoriac o tom, že keď som neliezla, čítala som knihu a popri tom pokukovala na chlapcov basketbalistov. :D

A čo vy? Boli ste už niekedy na horolezeckej stene alebo sa ešte len chystáte?

Chceli by ste nejaký článok s mojimi postrehmi a radami?

Kľudne sa k čomukoľvek vyjadrite v komentári. Budem len rada. :)