* Prvý týždeň tohtoročných letných prázdnin som strávila podobne ako pred dvoma rokmi - bola som totiž s ockom vo Vysokých Tatrách. Síce sme tam boli len jeden deň, no bolo tam krásne a určite sa tam plánujeme ešte toto leto vrátiť. (Keď sa dám do poriadku.)
Ocko ma už predtým chcel vziať na
Rysy, takže tentokrát sme sa vybrali práve tam.
* Z domu sme vyrazili už vo
štvrtok 2. júla poobede, aby sme sa dobre vyspali, pretože naša túra začínala skoro ráno. Do Štrby, kde sme boli aj ubytovaní, sme prišli niekedy pred ôsmou hodinou. Zložili sme si veci v izbe, navečerali sa a vybrali sme sa ešte na prechádzku v okolí stanice.
Spať sme išli niekedy po deviatej, a hoci som nemohla najskôr zaspať a aj počas spánku sa mi zdalo, akoby som iba driemala, na počudovanie som sa celkom vyspala.
* Vstávali sme ráno štvrť na päť, naraňajkovali sa, obliekli, nachystali na cestu a zubačkou sme sa o piatej vyviezli na Štrbské pleso. A tam začala naša 10-hodinová túra.
* Klasickou cestou cez les sme sa
zo Štrbského plesa približne za hodinku dostali
k Popradskému plesu. Bolo síce chladno a mala som len tričko s krátkym rukávom a šušťakovú mikinu, no niesla som si plný batoh, takže mi bolo teplo. O tvári sa to však povedať nedá, keďže tá mi približne v polovici cesty medzi plesami začala mrznúť až tak, že ma bolela sánka a zuby.
* Pri Popradskom plese to už ale bolo fajn, urobili sme si krátku prestávku na cereálnu tyčinku a cukríky a pokračovali na smer Rysy. K rázcestiu, kde sa cesta rozdeľovala na smer Hincovo pleso, Kôprovský štít a na smer Rysy, sme sa dostali pomerne rýchlo, čo sa pri spiatočnej ceste nedalo vôbec povedať. Odvtedy sme už išli stále len po otvorenom priestore, takže sme mali krásny výhľad nielen na okolité vrchy, ale aj dole do doliny.
* Kráčali sme pomerne rýchlo a nemali sme veľa prestávok, takže pri chate sme boli pomerne skoro. Čo nás však dosť zdržalo, teda skôr mňa, boli
reťaze po ceste k Chate pod Rysmi.
S mojím strachom z výšok to bolo zo začiatku ťažké, ale s ockovou pomocou som sa cez ne nejako dostala a nakoniec to nebolo až také zlé. Veď štvornožky sa dostanete skoro všade, že?
* Pri chate sme sa vôbec nezastavili a pokračovali sme rovno na vrchol. Cestu nám spríjemnil aj malý
fliačik snehu, dokonca dva. Po jednom sa išlo celkom dobre, lebo ste prešli iba cez jeho šírku, no po druhom ste museli liezť dohora.
Raz sa mi dokonca šmyklo, ale našťastie som nezletela dole.
* K vrcholu to bol ešte kúsok cesty, no zbehlo to vcelku rýchlo a o chvíľu už bol nadohľad. Tam to bolo už o trochu horšie, pretože uff... trošku viac som sa bála. Dokonca aj keď som vyliezla hore, ma neopúšťal strach. Tak som radšej zostala sedieť v strede a ľudia si ešte vyliezli na dva päťmetrové vrcholky po stranách, na ktoré som sa ja už neodvážila kvôli tej ceste k nim. Z jednej strany zraz dolu a z druhej tiež. Ďakujem nie, radšej si posedím. Takže som si tam pekne posedela, pokochala sa, pofotila, nakamerovala a potom som foťák odovzdala ockovi, ktorý sa odvážil vyjsť na jeden z vrcholkov a pofotil mi ešte vrchy naokolo.
Na druhý vrcholok som ho už radšej nepustila.
Strávila som na vrchole síce polhodinu v strachu, ale ten
výhľad bol fakt nádherný, fakt.
(Rysy sme dosiahli v čase 10:15)
* Na spiatočnej ceste sme sa zastavili už aj na
Chate pod Rysmi.
Dali sme si na obed kapustovú polievku a popri tom sme počúvali jednu zamestankyňu chaty ako hrá na klavíri. Ocko si opečiatkoval turistickú mapu a mne opečiatkoval knihu Kráľovná Tearlingu,
ktorú som mala so sebou.
* Cesta naspäť bola vyčerpávajúca, najmä na kolená, no zvládla som ju. Dokonca aj reťaze som tentokrát zvládla ľavou zadnou, keďže po tom, ako vysoko som bola, mi toto nerobilo už nič.
Mala som chuť to zliezť ako horolezec, keď sa spúšťa zo steny dole.
Keď sme však dorazili k Popradskému plesu a čakala nás už posledná hodinka cesty, vôbec sme nevládali. Ja som bola až taká unavená, že som sama so sebou viedla dialógy v angličtine vo svojej hlave. Keď nemôžete robiť nič iné, ako kráčať, všelijako sa zamestnáte. :D
* Po príchode na Štrbské pleso sme sa hneď prezuli a potom sme šli ešte k stánkom kúpiť magnetky pre babku a kamarátky -
Andy a
Majku.
* Nasadli sme na zubačku do Štrby a tam som stretla bývalú učiteľku z našej základnej školy, ktorá nás učila iba jeden rok a potom odišla do Popradu učiť na gymnázium. Bolo to také nečakané a s mojím talentom komunikovať s ľuďmi o to viac horšie. Ale bolo milé znova vidieť učiteľku po takej dlhej dobe - po troch rokoch. Inak,
Majka, pozdravuje teba aj ostatných spolužiakov (ak by ste sa tu náhodou dostali, v čo dúfam, že nie).
* Domov sme prišli po deviatej hodine večer, no a až vtedy som zistila, prečo sa mi tak ťažko kráčalo po ceste domov. Bola som síce unavená, to áno, ale to, že som nemohla poriadne hýbať nohami, mali na svedomí botasky. Obidva členky mi tak opuchli, že ešte teraz úplne neodpuchli. Nechýbali, samozrejme, ani modriny. Teraz sa už cítim oveľa lepšie, ale nosiť botasky mi nerobí veľmi dobre a tie nohy ešte nevyzerajú stále najlepšie. Dúfam, že to nebude trvať veľmi dlho.
Btw. Zajtra nastupujem na brigádu. Držte mi palce. :)
Chata pod Rysmi
