Na Veľký Rozsutec som mala ísť ešte pred dvoma týždňami, ale ako vždy sa muselo do toho niečo pripliesť. Najprv to boli ženské problémy a neskôr zlé počasie. Nuž... človek si nevyberie, kedy príde ani jedna z týchto dvoch vecí. Takže keď som si v stredu sadala za počítač a pozerala predpoveď počasia na piatok, bolo rozhodnuté, že konečne niekam pôjdeme.
Vo štvrtok večer sme došli do
Žiliny, kde sme sa ubytovali na
študentských internátoch, v ktorých prebývali ešte moji rodičia počas vysokej školy. Bola to moja prvá skúsennosť s internátom a poviem vám, že sa naň vôbec ale vôbec neteším. (Možno trochu, keďže budem konečne od všetkých preč. :D) Ako... budovy vyzerali zvonku aj zvnútra veľmi pekne, ale ale... Nie som síce klaustrofobička, no v malých priestoroch sa teda pohodlne veľmi necítim a tie
izby sú až katastrofálne malé. Tri postele, tri skrine, tri stolíky s troma stoličkami a tri malé police na stene natiskané v izbe o rozmeroch asi 5x5 metrov. Hrúza, des. Nehovoriac o tom, že keď ste na izbe tri, veľa sa toho nenaučíte, ak potrebujete samotu a ticho na učenie ako ja. No a potom sú tu ešte
sprchy. Štyri sprchy bez závesov pre celú jednu chodbu. Ako vážne?
A kde je súkromie? To sa vážne nemám na čo tešiť, ak takto vyzerajú všetky internáty. Ach jaj... Radšej sa presuňme k samotnej túre.
Po strašnej noci na najhrboľatejšom vankúši, aký som kedy videla, sme sa v piatok o šiestej ráno odviezli
autobusom do Terchovej, časť Biely Potok, kde sa to všetko začínalo. Prvú hodinku sme šli cez
Jánošíkove Diery alebo inak
Tiesňavy, ktoré boli fakt nádherné. Len jednu celú hodinu sme chodili po všelijakých drevených a železných mostoch, schodoch a rebríkoch. Bolo to fakt super spolu s tečúcim potokom či vodopádmi pod našimi nohami. :) Ďalšiu hodinu sme potom strávili chôdzou po lese, ktorý zas až tak ako Tiesňavy neohúril, ale nebol zlý. Ten mi začal liezť na nervy až pri spiatočnej ceste dole. Po dvoch hodinách sme došli na miesto, ktoré sa nazýva
Pod Tanečnicou a na ktorom je neveľká lúka s výhľadom na Malý aj Veľký Rozsutec. Tam sme si urobili trochu väčšiu prestávku, nakoľko sme si mysleli, že sme už
na Medzirozsutí, no to sa nachádzalo ešte desať minút cesty od nás. Odtiaľ sme sa potom vydali na nekonečnú a namáhavú hodinovú túru do kopca na Veľký Rozsutec a po pätnástich minútach sme ľutovali, že sme nešli na ten Malý, keďže cesta naň trvala len 20 minút. Nakoniec sme to ale zvládli a o jedenástej sme sa už kochali
krásnym výhľadom zhora. :)
Cesta nadol bola už ku koncu ubíjajúca, a to nielen na kolená, ale aj na všetky svaly nôh, no o tretej sme boli úspešne naspäť dole. Potom nás už len čakal návrat do Žiliny a nekonečne dlhá cesta domov.
V sobotu som síce nemohla schody ani vidieť, tak ako to bolo po túre na Rysy, ale výlet to bol krásny a stál za to. :) Určite je toto miesto jedným z tých, ktoré by ste mali na Slovensku navšíviť. Na začiatok však odpočúčam zvoliť radšej Malý Rozsutec, ak máte za sebou rok sedenia na zadku ako ja. :D
Jánošíkove Diery (Tiesňavy)
