Túra na Veľký Rozsutec

   Na Veľký Rozsutec som mala ísť ešte pred dvoma týždňami, ale ako vždy sa muselo do toho niečo pripliesť. Najprv to boli ženské problémy a neskôr zlé počasie. Nuž... človek si nevyberie, kedy príde ani jedna z týchto dvoch vecí. Takže keď som si v stredu sadala za počítač a pozerala predpoveď počasia na piatok, bolo rozhodnuté, že konečne niekam pôjdeme.
   Vo štvrtok večer sme došli do Žiliny, kde sme sa ubytovali na študentských internátoch, v ktorých prebývali ešte moji rodičia počas vysokej školy. Bola to moja prvá skúsennosť s internátom a poviem vám, že sa naň vôbec ale vôbec neteším. (Možno trochu, keďže budem konečne od všetkých preč. :D) Ako... budovy vyzerali zvonku aj zvnútra veľmi pekne, ale ale... Nie som síce klaustrofobička, no v malých priestoroch sa teda pohodlne veľmi necítim a tie izby sú až katastrofálne malé. Tri postele, tri skrine, tri stolíky s troma stoličkami a tri malé police na stene natiskané v izbe o rozmeroch asi 5x5 metrov. Hrúza, des. Nehovoriac o tom, že keď ste na izbe tri, veľa sa toho nenaučíte, ak potrebujete samotu a ticho na učenie ako ja. No a potom sú tu ešte sprchy. Štyri sprchy bez závesov pre celú jednu chodbu. Ako vážne? A kde je súkromie? To sa vážne nemám na čo tešiť, ak takto vyzerajú všetky internáty. Ach jaj... Radšej sa presuňme k samotnej túre.
   Po strašnej noci na najhrboľatejšom vankúši, aký som kedy videla, sme sa v piatok o šiestej ráno odviezli autobusom do Terchovej, časť Biely Potok, kde sa to všetko začínalo. Prvú hodinku sme šli cez Jánošíkove Diery alebo inak Tiesňavy, ktoré boli fakt nádherné. Len jednu celú hodinu sme chodili po všelijakých drevených a železných mostoch, schodoch a rebríkoch. Bolo to fakt super spolu s tečúcim potokom či vodopádmi pod našimi nohami. :) Ďalšiu hodinu sme potom strávili chôdzou po lese, ktorý zas až tak ako Tiesňavy neohúril, ale nebol zlý. Ten mi začal liezť na nervy až pri spiatočnej ceste dole. Po dvoch hodinách sme došli na miesto, ktoré sa nazýva Pod Tanečnicou a na ktorom je neveľká lúka s výhľadom na Malý aj Veľký Rozsutec. Tam sme si urobili trochu väčšiu prestávku, nakoľko sme si mysleli, že sme už na Medzirozsutí, no to sa nachádzalo ešte desať minút cesty od nás. Odtiaľ sme sa potom vydali na nekonečnú a namáhavú hodinovú túru do kopca na Veľký Rozsutec a po pätnástich minútach sme ľutovali, že sme nešli na ten Malý, keďže cesta naň trvala len 20 minút. Nakoniec sme to ale zvládli a o jedenástej sme sa už kochali krásnym výhľadom zhora. :)
   Cesta nadol bola už ku koncu ubíjajúca, a to nielen na kolená, ale aj na všetky svaly nôh, no o tretej sme boli úspešne naspäť dole. Potom nás už len čakal návrat do Žiliny a nekonečne dlhá cesta domov.

   V sobotu som síce nemohla schody ani vidieť, tak ako to bolo po túre na Rysy, ale výlet to bol krásny a stál za to. :) Určite je toto miesto jedným z tých, ktoré by ste mali na Slovensku navšíviť. Na začiatok však odpočúčam zvoliť radšej Malý Rozsutec, ak máte za sebou rok sedenia na zadku ako ja. :D

Jánošíkove Diery (Tiesňavy)

Košice: Letisko, Letecké múzeum a Slovenské technické múzeum

   Ahojte! :) Ako ste začali prázdniny? Ja pomerne skvelo, keďže už v piatok som bola v kine na film Me Before You. Musím povedať, že bol skutočne lepší ako kniha, ktorá bola na mňa veľmi depresívna, a naviac sa mi okrem hereckého obsadenia páčili jednotlivé zábery (kameraman odviedol úžasnú prácu) zladené s krásnou hudbou. Čo sa týka dejovej stránky, tak to nebolo nič svetoborné a dej by sa dal zhrnúť v piatich vetách, ale ako pekný film, pri ktorom máte na konci slzy v očiach, je úplne postačujúci. Ak si však chcete poriadne poplakať, odporúčam pozrieť film Miracles from Heaven, ktorý som videla hneď nasledujúci deň, a poviem vám, že po polovici toaletného papiera sa len tak zapráši. Určite mi v komentári dajte vedieť, čo si o týchto dvoch filmoch myslíte vy. :)

   Ale späť k téme článku.
 
   Moje prázdniny sú zväčša o cestovaní, takže som ich prvé dni okamžite efektívne využila a naplánovala výlet do Košíc. Áno, JA. :D Vstávať ráno o šiestej nie je žiadna výhra, ak idete spať pomaly o polnoci, ale čo človek neurobí pre nové dobrodružstvá a zážitky?
   V Košiciach sme boli už po deviatej a autobusom č. 23 sme sa odviezli až na konečnú stanicu Letisko. Poviem vám, to boli ale nervy, či ste v správnom autobuse a či dôjdete na správne letisko, keďže len deň predtým zistíte, že v Košiciach sú až dve letiská a teraz hľadaj, pri ktorom sa nachádza aj to Letecké múzeum. Našťastie všetko bolo tak, ako som si to našla, a tak sme sa už po dvadsiatich minútach kochali košickým letiskom. Žiaľ, veľa sme toho vo vnútri nevideli, nakoľko sa takmer hneď pri vstupe do budovy nachádzali pásy a "pokladne", kde sa kontrolujú lístky. Ale určite si letisko plánujem pozrieť celé, keď odtiaľ budem letieť do Londýna. ;)
   Po tejto "prehliadke" sme sa potom vybrali na pätnásť-dvadsať minútovú prechádzku k múzeu, ktoré je v podstate asi posledným objektom v Košiciach. Prvý dojem nebol nič moc, nakoľko budovy vyzerali dosť staro a zanedbane, ale keď ste uvideli tie lietadlá... Ako.. nie som na lietadlá nijaký odborník, v podstate o nich nieviem nič, ale sú to krásne stroje a hodinku sa máte skutočne čím kochať. Mínusami však bolo, že múzeum neorganizovalo žiadnu leteckú prehliadku vo vzduchu prípadne možnosť preletieť sa lietadlom či balónom, ale asi by som chcela na slovenské pomery už veľa. :D
   O dvanástej sme sa potom odviezli tým istým autobusom naspäť do centra Košíc, kde sme si dali obed a pokračovali prehliadkou Slovenského technického múzea. To ma však nijako neohúrilo a jediné, čo sa mi v ňom páčilo, bola jedna časť budovy, kde sme si mohli na základe hier vyskúšať a overiť fyzikálne zákony a podobne. No a samozrejme som si neodpustila ešte fotku z okna. :D Inak tam bolo dosť veľa technických vymožeností, a aj to sme všetky nevideli, nakoľko sme z troch budov mali sprístupnenú len budovu A.
   O tretej sme potom zašli ešte na omšu do Dómu sv. Alžbety a o piatej sme sa už viezli vláčikom naspäť domov. Niektorí síce unavení, ale každý s novými zážitkami. :)

Kam by som raz chcela zavítať...

     Ahojte, všetci. :) Teda ak tu vôbec ešte niekto ostal. :D Ospravedlňujem sa, že som vás celé dva mesiace ignorovala (článok na začiatku mája nerátam, ten bol odfláknutý, jak sa len dalo), ale proste som nemala chuť blogovať a keď som si chcela oddýchnuť, radšej som si pustila nejaký film či seriál. (Ako vždy.) Rada by som napísala, že sa už nič také opakovať nebude, ale predsa len so sebou žijem nejakých tých osemnásť rokov, takže viem, že určite na mňa ešte nie jedna kríza doľahne. Ale! Aspoň táto dvojmesačná pauza mala aj svoje výhody. Dostala som totiž niekoľko nápadov na články, ktoré by sa vám mohli páčiť, tak uvidíme. :) Pôvodne mal byť tento úvod v článku o dvojmesačnom zhrnutí môjho života, ale keďže som lenivá veľa písať (a okrem toho musím robiť aj analýzu z diela Kým kohút nezaspieva), rozhodla som sa, že začnem zľahka. Tak sa pohodlne usaďte (hoci už pravdepodobne sedíte alebo aj spíte) a prezrite si miesta, ktoré by som chcela navštíviť. :)

Kaštieľ Betliar (2)

   Ahojte, slniečka :) Možno ste sa začudovali, keď ste si prečítali názov článku, ale nebojte sa, nebola som v Betliari po druhýkrát. :D Len som sa rozhodla urobiť si ešte jednu malú spomienku na úžasný výlet a vám tento kaštieľ ešte viac priblížiť. (TU si môžete pozrieť a prečítať moju foto-reportáž. :))

   Opäť raz sa ospravedlňujem za kvalitu videa, ale napriek tomu dúfam, že sa bude páčiť. :)

   Prajem vám peknú nedeľu a veľa sily do nastávajúceho týždňa. :)

Cestovateľský Tag

Ahojte! :) Áno, ešte stále žijem a konečne prispievam aj nejakým článkom na blog. :D Nemôžem sa vyhovárať, že by som toho mala veľa (aj keď pár dní bolo trochu hektických kvôli škole), ale proste som si nenašla čas na blog a radšej som sa venovala niečomu užitočnejšiemu napr. pozeraniu seriálu. Okrem toho sa neudialo nič zaujímavé, o čom by som vám napísala. (Nehľadiac na to, že písanie článkov zo života nie je moje kafé.) Preto som si dnes pre seba a pre vás pripravila jeden nenáročný článok, a to tag o cestovaní. Narazila som naň na Luckinom blogu s názvom With The Charm (jej odpovede si môžete prečítať TU), a tak som sa rozhodla si trochu zaspomínať na leto a na moje cesty (zatiaľ len) po strednej Európe. :)

Ostrihom

   Po dni strávenom v Bratislave, ale najmä sedením vo vlaku sme nasledujúci deň vyrazili na výlet do Ostrihomu. Prespali sme v Nových Zámkoch a ráno potom, čo sme počuli hlásenie o príchode nášho vlaku do stanice, sme ho len tak-tak stihli. Ešťeže teta ohlásila príchod vlaku hodnú chvíľu dopredu, a tak sme mali čas nahádzať veci do batoha(respektíve oco) a utekať na stanicu.

   Rýchlikom sme boli na stanici v Štúrove za polhoďku, odkiaľ sme sa následne odviezli autobusom do cestra mesta. Už po chvíľke kráčania sme sa dostali k Dunaju, kde sa nám naskytol nádherný pohľad na Ostrihom, ale najmä na jeho dominantu, Baziliku. Katedrálu Panny Márie a sv. Vojtecha.

   Hoci sme prv nevedeli, ktorou cestou sa k Bazilike dostaneme, nakoniec sme k nej úspešne došli a trvalo nám to len zopár minút. Bazilika ma hneď uchvátila, pretože okrem toho, že je obrovská, je aj strašne nádherná. (A fotogenická.) Rovnako ako zvonku, tak aj zvnútra. Vstup do Baziliky bol zadarmo, ale ak ste sa chceli ísť pozrieť hore na kupolu, do klenotnice či do krypty, museli ste si už vstupné zaplatiť. Mimochodom, ceny neboli vôbec vysoké. Určite odporúčam vyjsť hore na kupolu, čo fakt stálo za to. Jednak bol odtiaľ krásny výhľad a jednak som tam stretla krásneho maďarského chalana, ktorý vedel fakt dobre anglicky a rozumel aj moje vypotené vety namiesto otázky. Chceli sme sa totiž dostať naspäť do kaviarne, lenže, keďže išlo o jednosmernú cestu na "pípnutie" lístka, nevedeli sme, či sa môžeme vrátiť. Nakoniec sme zistili, že to by problém ani nebol, ale oni sa báli, aby sa nám niečo nestalo na vonkajších schodoch, ktorými sme sa dostali hore. Pri tom rozhovore som bola taká nervózna, že si už ani nepamätám, či vety, ktoré som vypotila, boli gramaticky správne. Ale ako bolo vidieť, ten zlatý chalan mi rozumel, takže som to povedala asi dobre. :D Inak bol strašne sexy. :) :D
   Po prehliadke kupoly sme si zakúpili ešte lístky do krypty, no podľa mňa to boli zbytočne vyhodené peniaze, lebo tam nebolo takmer nič k videniu. To potvrdil aj môj otec.
   Avšak ako odškodné sme mali možnosť vidieť akúsi prehliadku mužov, žien a detí v dobovom oblečení. Napočudovanie ale bola v maďarčine, takže sme sa tam dlho nezdržali.

   Na prehliadke tamojšieho hradu sme, bohužiaľ, neboli, keďže tá bola spolu so sprievodcom, a hádajte v akom jazyku. Správne. Opäť v maďarčine. Takže sme si pod Bazilikou dali zmrzku za 0,70€ a vybrali sa na potulky do mesta. Dostali sme sa k slnečným hodinám, k jednému mne neznámemu chrámu, ale zato ku krásnemu výhľadu na mesto a Baziliku. Nakúpili sme v miestnych potravinách, dali si kávu z automatu(za horúceho slnečného dňa, podotýkam) a vybrali sa naspäť do Štúrova, kde sme si dali nie veľmi chutný obed.
   Na izbu sme sa dostali už okolo pol tretej popoludní, ale boli sme takí vyšťavení, že sme už nikam nešli. Ostrihom bol ale vážne nádherný, takže určite odporúčam toto miesto navštíviť. :)

Most Márie Valérie

Pár minút v hlavnom meste Slovenska

   Presne pred týždňom o takomto čase som s ocinom vystupovala z vlaku na hlavnej stanici v Bratislave. Pôvodne sme tam plánovali ísť až v ďalší deň po prehliadke Ostrihomu, lenže pred Košicami sme museli narýchlo zmeniť plány. Mali sme meškanie a vlak, ktorým sme sa mali dostať do Štúrova (a odtiaľ do Ostrihomu), nás nepočkal. Najlepšie na tom bolo, že sme meškali len pätnásť minút od odchodu vyššie spomínaného vlaku, ďalších tridsať ľudí cestovalo na ten smer a vlaky tam chodia, bohužiaľ, až každé tri hodiny. Hold, slovenské železnice.

   Napriek týmto menším nepríjemnostiam sme si ale výlet nenechali pokaziť a užili sme si ho. Bratislava bola vo svetle zapadajúceho slnka veľmi pekná. Najmä z Bratislavského hradu.

   Mali sme možnosť vidieť Arcibiskupský palác, záhrady za Prezidentským palácom, ako aj samotný palác, Hodžovo námestie, Dóm sv. Martina a Bratislavský hrad. Všetky tieto miesta a pamiatky sme si popozerali, pofotili, no zvnútra sme ich, bohužiaľ, nevideli. Najviac ma mrzí, že som nevidela vnútro Dómu sv. Martina, keďže bola omša a teta pri dverách nepúšťala turistov do chrámu, a hrad Devín, ku ktorému sme sa ani vôbec nedostali. Možno niekedy nabudúce. :)

Vstupná brána do dvora Arcibiskupského paláca

Kaštieľ Betliar

   Dnes mala byť pôvodne na blogu recenzia na knihu Papierové mestá, ale keďže mne, lenivej osôbke, sa písať recenziu nechce, prinášam vám teda krátky report z nášho nedeľňajšieho výletu.

   Práve minulá nedeľa bola prvou nedeľou v mesiaci a keďže niektoré múzeá a hrady majú práve v tento deň vstup zadarmo, vybrali sme sa tentokrát na Betliar.

   Vlakom z Košíc sme sa odviezli do Rožňavy, ktorá je od nich vzdialená necelú hodinku cesty vlakom, a odtiaľ sme si už museli vziať taxík. Autobusová zastávka bola totiž ďaleko a vlaky na Betliar už, bohužiaľ, nechodia. Ja s ocinom sme sa zviezli s jedným ujom a tetou, ktorí boli takí zlatí, že od nás nechceli zobrať peniaze a zacvakali celú cestu, a mama so sestrami si vzali druhý taxík. Jedna cesta taxíkom na Betliar nás teda vyšla 6,10€. Ja s ocinom sme však prišli o dobrú polhodinu skôr pred druhým taxíkom, keďže druhý pán taxikár musel ešte niekoho odviezť do mesta a zdržal sa, tak sa ich otec rozhodol počkať vonku a mňa po zaplatení za fotenie poslal samú do vnútra.

   Normálne majú v Betliari prehliadky so sprievodcom, ale keďže bol vstup zadarmo a bolo tam veľké množstvo ľudí, chodili ste sami bez sprievodcu a mohli ste sa všade zdržať tak dlho, ako ste chceli (pokiaľ nebol v nejakej miestnosti nátresk ľudí). Sprievodcovia však stáli na chodbách alebo pri dverách v miestnosti a usmerňovali ľudí, kadiaľ majú ísť, keďže tam bolo veľa miestností a z nich občas viedlo viacero dverí.

   V prízemí kaštiela sa nachádzala expozícia zameraná na históriu rodu Andrássyovcov a expozícia týkajúca sa Alžbety Bavorskej, zvanej Sissi. Tieto expozície tvorili historické predmety ako listy, medaile, obrazy, no mali sme možnosť vidieť aj napr. Sissine svadobné šaty.

Okrem toho prízemie tvorili aj archeologické a zoologické exponáty.

   Na prvom poschodí sme mali možnosť vidieť spoločenské miestnosti ako Červený - prijímací salón, Jedáleň, Herňu, Poľovnícky salónik, Orientálny salón, či spálne a na druhom poschodí Čajovňu, Knižnicu, a neviem, čo ešte.

   Samotná prehliadka nám zabrala asi hodinu a pol.

   Za kaštielom sa ešte nachádza obrovský park, teda skôr lesopark, ktorý sme však celý prejsť nestihli, keďže sme už mali málo času a chceli sme si, samozrejme, kúpiť nejaké suveníry.

   Ale bolo tam krásne. Kaštiel spolu s parkom mi primomenuli Viedeň, a tak si odo mňa Betliar vyslúžil prezývku Malý Schönbrunn. :)

Vstupná budova do parku s kaštielom

Orava: Oravský hrad

   Ako som vám už spomínala v predchádzajúcich článkoch, presne pred týždňom som bola s celou rodinkou na Orave. Náš výlet bol síce kratší, ako sme plánovali, ale aj tak sme si ho užili, pričom sme sa nezaobišli bez cestovateľských problémov typu, ako sa dostať tam a tam, ústiacich až do situácií, ktoré na výlete určite nechcete zažiť.

Oravský hrad

Bleskovka! Uhádni a vyhraj! (koniec)

Približne pred štyrmi hodinkami som sa s celou rodinou vrátila z Oravy, kam sme cestovali včera skoro ráno, lebo sme sa chceli pozrieť na Oravský hrad a zároveň si urobiť nejakú túru. Nie všetko nám však vyšlo a hlavne nie všetko podľa plánu (skoro sme mohli byť v televízii JOJ!),

ale ten pobyt a hrad boli vážne skvelé. Ale o tom a o celom našom výlete sa dozvietec viac v piatok v článku. Dovtedy máte možnosť hrať o pohľadnicu z Oravy a zopár záložiek.

Vašou súťažnou úlohou bude správne odpovedať na otázku:

Akú knihu som včera začala čítať?

Svoje tipy môžete písať do piatku do 18:00, pričom po určitých časových úsekoch vám sem budem pridávať nejaké nápovedy. Po každej z nich si budete môcť pridať ďalší komentár s ďalším tipom. Skrátene povedané: 1 nápoveda => 1 komentár s 1 tipom na knihu.

Ale! Zapojiť sa môžu aj ľudia napr. pri 5. nápovede a dohnať zameškané tipy. V konečnom dôsledku to znamená, že každý si môže napísať toľko tipov, koľko bude nápovied.

Pokiaľ to niekto neuhádne.

Držím prsty!

1. nápoveda (23:30):

Kniha u nás vyšla v roku 2014.

2. nápoveda (10:10):
Nie je to prvá autorova kniha.

3. nápoveda (14:45):
Autorom knihy je muž americkej národnosti.

4. nápoveda (17:45):
Knihu vydalo vydavateľstvo Ikar.

Koniec bleskovky!
Víťazom sa stáva Mony, ktorá sa usilovne snažila prísť na to, čo práve čítam,
a nakoniec sa jej to aj podarilo, takže odo mňa získava tieto drobnosti:

Gratulujem! :)
Ak ste bleskovku náhodou nestihli, nemusíte smútiť, pretože ďalšia súťaž tu bude už čoskoro. :)

Vysoké Tatry: Rysy (2)

Po niekoľkých nevydarených pokusoch video zmenšiť tak, aby bola aj kvalita videa dobrá, som sa odhodlala video nahrať na youtube. Síce s tou kvalitou ani tak nie som veľmi spokojná, ale lepšie to už asi nebude. Ak máte pre mňa nejaké rady a nápady, som im otvorená.
Napriek tomu dúfam, že sa vám tento krátky film bude páčiť. :)

Vysoké Tatry: Rysy (1)

* Prvý týždeň tohtoročných letných prázdnin som strávila podobne ako pred dvoma rokmi - bola som totiž s ockom vo Vysokých Tatrách. Síce sme tam boli len jeden deň, no bolo tam krásne a určite sa tam plánujeme ešte toto leto vrátiť. (Keď sa dám do poriadku.)
Ocko ma už predtým chcel vziať na Rysy, takže tentokrát sme sa vybrali práve tam.

* Z domu sme vyrazili už vo štvrtok 2. júla poobede, aby sme sa dobre vyspali, pretože naša túra začínala skoro ráno. Do Štrby, kde sme boli aj ubytovaní, sme prišli niekedy pred ôsmou hodinou. Zložili sme si veci v izbe, navečerali sa a vybrali sme sa ešte na prechádzku v okolí stanice.
Spať sme išli niekedy po deviatej, a hoci som nemohla najskôr zaspať a aj počas spánku sa mi zdalo, akoby som iba driemala, na počudovanie som sa celkom vyspala.

* Vstávali sme ráno štvrť na päť, naraňajkovali sa, obliekli, nachystali na cestu a zubačkou sme sa o piatej vyviezli na Štrbské pleso. A tam začala naša 10-hodinová túra.

* Klasickou cestou cez les sme sa zo Štrbského plesa približne za hodinku dostali k Popradskému plesu. Bolo síce chladno a mala som len tričko s krátkym rukávom a šušťakovú mikinu, no niesla som si plný batoh, takže mi bolo teplo. O tvári sa to však povedať nedá, keďže tá mi približne v polovici cesty medzi plesami začala mrznúť až tak, že ma bolela sánka a zuby.
* Pri Popradskom plese to už ale bolo fajn, urobili sme si krátku prestávku na cereálnu tyčinku a cukríky a pokračovali na smer Rysy. K rázcestiu, kde sa cesta rozdeľovala na smer Hincovo pleso, Kôprovský štít a na smer Rysy, sme sa dostali pomerne rýchlo, čo sa pri spiatočnej ceste nedalo vôbec povedať. Odvtedy sme už išli stále len po otvorenom priestore, takže sme mali krásny výhľad nielen na okolité vrchy, ale aj dole do doliny.
* Kráčali sme pomerne rýchlo a nemali sme veľa prestávok, takže pri chate sme boli pomerne skoro. Čo nás však dosť zdržalo, teda skôr mňa, boli reťaze po ceste k Chate pod Rysmi.
S mojím strachom z výšok to bolo zo začiatku ťažké, ale s ockovou pomocou som sa cez ne nejako dostala a nakoniec to nebolo až také zlé. Veď štvornožky sa dostanete skoro všade, že?
* Pri chate sme sa vôbec nezastavili a pokračovali sme rovno na vrchol. Cestu nám spríjemnil aj malý fliačik snehu, dokonca dva. Po jednom sa išlo celkom dobre, lebo ste prešli iba cez jeho šírku, no po druhom ste museli liezť dohora.
Raz sa mi dokonca šmyklo, ale našťastie som nezletela dole.
* K vrcholu to bol ešte kúsok cesty, no zbehlo to vcelku rýchlo a o chvíľu už bol nadohľad. Tam to bolo už o trochu horšie, pretože uff... trošku viac som sa bála. Dokonca aj keď som vyliezla hore, ma neopúšťal strach. Tak som radšej zostala sedieť v strede a ľudia si ešte vyliezli na dva päťmetrové vrcholky po stranách, na ktoré som sa ja už neodvážila kvôli tej ceste k nim. Z jednej strany zraz dolu a z druhej tiež. Ďakujem nie, radšej si posedím. Takže som si tam pekne posedela, pokochala sa, pofotila, nakamerovala a potom som foťák odovzdala ockovi, ktorý sa odvážil vyjsť na jeden z vrcholkov a pofotil mi ešte vrchy naokolo.
Na druhý vrcholok som ho už radšej nepustila.
Strávila som na vrchole síce polhodinu v strachu, ale ten výhľad bol fakt nádherný, fakt.
(Rysy sme dosiahli v čase 10:15)

* Na spiatočnej ceste sme sa zastavili už aj na Chate pod Rysmi.
Dali sme si na obed kapustovú polievku a popri tom sme počúvali jednu zamestankyňu chaty ako hrá na klavíri. Ocko si opečiatkoval turistickú mapu a mne opečiatkoval knihu Kráľovná Tearlingu,
ktorú som mala so sebou.
* Cesta naspäť bola vyčerpávajúca, najmä na kolená, no zvládla som ju. Dokonca aj reťaze som tentokrát zvládla ľavou zadnou, keďže po tom, ako vysoko som bola, mi toto nerobilo už nič.
Mala som chuť to zliezť ako horolezec, keď sa spúšťa zo steny dole.
Keď sme však dorazili k Popradskému plesu a čakala nás už posledná hodinka cesty, vôbec sme nevládali. Ja som bola až taká unavená, že som sama so sebou viedla dialógy v angličtine vo svojej hlave. Keď nemôžete robiť nič iné, ako kráčať, všelijako sa zamestnáte. :D
* Po príchode na Štrbské pleso sme sa hneď prezuli a potom sme šli ešte k stánkom kúpiť magnetky pre babku a kamarátky - Andy a Majku.
* Nasadli sme na zubačku do Štrby a tam som stretla bývalú učiteľku z našej základnej školy, ktorá nás učila iba jeden rok a potom odišla do Popradu učiť na gymnázium. Bolo to také nečakané a s mojím talentom komunikovať s ľuďmi o to viac horšie. Ale bolo milé znova vidieť učiteľku po takej dlhej dobe - po troch rokoch. Inak, Majka, pozdravuje teba aj ostatných spolužiakov (ak by ste sa tu náhodou dostali, v čo dúfam, že nie).

* Domov sme prišli po deviatej hodine večer, no a až vtedy som zistila, prečo sa mi tak ťažko kráčalo po ceste domov. Bola som síce unavená, to áno, ale to, že som nemohla poriadne hýbať nohami, mali na svedomí botasky. Obidva členky mi tak opuchli, že ešte teraz úplne neodpuchli. Nechýbali, samozrejme, ani modriny. Teraz sa už cítim oveľa lepšie, ale nosiť botasky mi nerobí veľmi dobre a tie nohy ešte nevyzerajú stále najlepšie. Dúfam, že to nebude trvať veľmi dlho.
Btw. Zajtra nastupujem na brigádu. Držte mi palce. :)

Chata pod Rysmi

Plány na leto 2015

   Prvý týždeň prázdnin utiekol ako voda, no napriek tomu nás čakajú ešte necelé dva mesiace prázdnin. Konečne si môžem oddýchnuť od školy, trochu zrelaxovať (trochu viac vďaka môjmu momentálnemu zdraviu), ale hlavne robiť to, na čo mám chuť a na čo som mala v priebehu šk. roka málo času alebo dokonca žiaden čas. Takže som si spravila taký „menší“ zoznam, čo všetko by som chcela za tieto letné prázdniny stihnúť. Mám toho v pláne síce dosť, ale aj toho času je pomerne veľa. Uvidíme, čo všetko sa mi podarí splniť. :)

Knihy
Na začiatku roka som si dala predsavzatie prečítať aspoň 60 kníh a keďže je už polrok za nami a ja som nejako pozadu, tak to plánujem v priebehu prázdnin dohnať. Chcela by som prečítať min. 15 kníh, medzi ktorými by bolo 6 kníh, ktoré mi pribudli v priebehu polroka a ja som sa k nim ešte nedostala, Kroniky Narnie, Marťan, no a potom sa ešte uvidí. Zároveň som si stanovila, že si toto leto kúpim max. 5 kníh, pretože každú chvíľu mi nejaká kniha pribudne na poličku alebo dostanem chuť na niečo iné, takže potom nestíham čítať. Potrebujem mať totižto všetko pod kontrolou. :D

Cestovanie
Práve cestovanie spadá do kategórie aktivít, na ktoré nemám v priebehu roka čas. Preto sa v poslednej dobe stáva, že mám letné prázdniny nabité cestovaním a ani tieto nebudú nijako odlišné.

Tieto prázdniny sa začali celkom sľubne. Už v piatok som bola na túre vo Vysokých Tatrách, konkrétne na vrchole Rysy, no zatiaľ to ideálne nepokračuje. (Ale o tom vám poviem až v najbližšom článku.) Napriek tomu by som chcela ísť ešte do Slovenského raja, kde som už síce raz bola, ale to som bola malá, takže si z toho veľa nepamätám. Plánujem navštíviť starých rodičov v Topoľčanoch, podniknúť s celou rodinkou výlet na Oravu, a ak by ešte zostával nejaký čas, určite by som sa chcela ísť pozrieť aj do Levoče a Bardejova. Toto leto sa však teším najmä na Budapešť a Ostrihom, takže dúfam, že aspoň tam určite pôjdem. :)

Blog
Nezabúdam však ani na vás, moji milí čitatelia, nebojte sa. Okrem toho, že tu budú stále pribúdať recenzie, knižné súhrny a piesne, budete môcť so mnou navštíviť miesta, ktoré navštívim, a konečne si popočúvať zopár mojich coverov (dúfam, že nielen klavírnych, ale aj organových) a kochať sa mojimi fotkami. Dúfam, že sa vám aspoň niečo z toho bude páčiť, a ak máte nejaké nápady, ako by som mohla ešte viac oživiť svoj blog aspoň počas prázdnin, sem s nimi! :)

Dúfam, že ste si aj vy naplánovali pekné leto, a ak máte chuť, podeľte sa o svoje plány dole
v komentári. Prajem vám všetkým krásne a nezabudnuteľné leto. Majte sa :)

Letné prázdniny 2014 v skratke

   Tento článok som sa rozhodla napísať hlavne preto, aby som si o rok pamätala, čo som robila minulé leto a aby ste vedeli, aké rekordy som lámala. Tieto rekordy sa skôr týkajú sledovania seriálov, keďže v čítaní som mala v auguste veľkú krízu, no článok nebude len o tom.

   Nikoho nenútim článok čítať, ale možno sa na mojom lenivom lete trochu pobavíte. :)

Čo som stihla urobiť za 64 dní/1 536 hodín/92 160 minút/5 529 600 sekúnd voľna?

Viedeň - Prírodovedecké múzeum

Naturhistorisches Museum

Prírodovedecké múzeum zozadu

Viedeň - Jeden deň v hlavnom meste Rakúska

   Ahojte! :) Ja viem, ja viem, že som doma už od soboty a článok pridávam ešte len dnes, ale keby ste ma videli v sobotu a v nedeľu. Bola som úplne zničená a musela som to dospať, aby som nabrala energiu nielen na napísanie tohto článku, ale aj na "podpisovanie" mnou urobených fotografií, ktoré si budete môcť pozrieť ďalej v článku. V komentári potom na ne môžete vyjadriť svoj názor. :) Aj na ten "podpis", samozrejme. :D

   Ako už viete, minulé leto sme strávili pár dní prázdnin v Česku a toto leto sme sa rozhodli pre Rakúsko a jeho hlavné mesto, Viedeň. Chystáme sa toto leto opäť do Česka, no neviem, či nám to vyjde, keďže ďalší týždeň idem do Tatier a posledný týždeň prázdnin je venovaný túre na Vihorlat a bratrancovej svadbe. :) Ale späť k Viedni. :)

   Na výlet do Viedne sme vyrazili v noci. Cestovali sme nočným rýchlikom a v Bratislave sme boli už o 6:oo ráno, kde sme prestúpili na vlak priamo do Viedne. No a naše nohy sa prvýkrát dotkli tohto mesta cca 7:30. Stanica bola a stále ešte je síce rekonštruovaná, ale aj tak sa nám podarilo nájsť obchod, v ktorom sme si kúpili 12-hodinový lístok na metro, ktorý, mimochodom, stojí 6,10€. Ináč tie ceny vo Viedni boli nehorázne. Šatôčka, ktorú u nás kúpite za max. 0,50€, stála v jednom viedenskom obchode 1,80€. Ha!

   Čo sa týka metra, tak najskôr som bola trochu dezorientovaná z tých všetkých tras a zastávok, ale posupne som sa do toho dostala. Bolo to ako metro v Prahe, len malo trošku väčšiu sieť. Výhodou metra bolo to, že nás skoro stále zaviezlo tam, kam sme práve mali namierené. :) "Čo zastávka metra, to pamiatka." :D :)

   Prvou našou zastávkou bol Stephansdom (Dóm sv. Štefana) na Stefanplatz-i, čo je najväčšia katedrála vo Viedni. Bol obrovský a vnútro kostola bolo krásne, no nesmelo sa fotiť. Tiež ma sklamalo, že prístup bol povolený len do prvej tretiny chrámu. Možno to bolo len kvôli pohrebu, ktorý sa konal tesne po našej prehliadke.

   Druhou zastávkou bolo Naturhistorisches Museum (Prírodovedecké múzeum), oproti ktorému stálo Kunsthistorisches Museum (Umelecko-historické múzeum). Medzi týmito dvoma múzeami bol veľký park s fontánkou a s obrovským súsoším s Máriou Teréziou uprostred. Samozrejme sme nenavštívili obidve múzea, iba Naturhistorisches Museum. Vstupné mali deti do 19 rokov zadarmo, len ocko si musel zacvakať 10€. Fotenie bolo zadarmo. :) Múzeum, ktoré bolo mimochodom obrovské, bolo rozdelené na 5  častí - archeológiu, antropológiu, mineralógiu, zoológiu a geológiu. Pričom sme vôbec neboli v tej časti múzea zameranej na antropológiu, pretože tam boli doslova zavreté dvere. :D Mineralógia ma nudila, ale všetko ostatné bolo suprové. Najmä vyhynuté zvieratá. :)

   Treťou zastávkou bol Práter. Zábavný park s množstvom atrakcií. Mňa však najviac zaujímal Riesenrad. Smaller London eye. :3 :) Na ten som sa najviac tešila a bol najviac fotogenickejší. :D

   Štvrtou zastávkou na pravé poludnie bol zámok Schönbrunn. Bol vážne nádherný. Taký,
aký som ho videla na fotkách na internete. Čo ma však sklamalo, bolo to, že ten zámok je taký obrovský, že sa nedal dobre vyfotiť. :D Na obrovské nádvorie pred zámkom sme sa dostali veľkou bránou. Vstup do zámku je však drahý a vraj aj nudný, a tak sme sa radšej vybrali do záhrad, ktoré sú verejne sprístupnené. A tie záhrady. Aww... Také veľké záhrady som ešte nevidela. No to vám bola krása. Celé jo to tam obrovské a nádherné! :) Na konci záhrad sa nachádza ešte jazierko, a ak ste chceli pokračovať ešte ďalej, dalo sa dostať aj k nejakému pamätníku na kopci, kde sme sa my už nedostali, keďže slnko veľmi pražilo.

   Pomaly sa dostávame ku koncu našej prehliadky, ktorú netvorilo už len cestovanie metrom a pozeranie pamiatok, ale aj malý oddych. Metrom sme sa totiž doviedli na Karlplatz, kde sme si na tráve "ustlali" a trochu oddýchli, pretože sme boli vyčerpaní. Po skoro hodinovom oddychu sme si obzreli Karlskirche, ktorý mi na fotke trochu pripomína nejakú historickú stavbu v Egypte. :D To robia asi tie palmy. :D :)

   Poslednou zastávkou bol Belveder, ktorý pozostáva zo zámkov Horný a Dolný Belveder,
zo záhrad medzi týmito dvoma zámkami a zo záhrady pred Horným Belvederom. My sme tam síce vošli Dolným Belvederom, ale to vôbec nevadilo, pretože sme sa vrátili tou istou cestou aj naspäť. Musím však povedať, že Belveder sa mne osobne páčil viac ako Schönbrunn. :)

   No a toto bol náš výlet vo Viedni! Domov sme cestovali v noci, takže v sobotu ráno sme už boli doma. Bol to síce krátky výlet, no aj tak náročný. Ale hlavne nádherný a nezabudnuteľný! :)

Riesenrad v Prátri

Skanzen v Humennom

   Dnes, 30. júla 2014, som sa vybrala s mojimi troma mladšími sestrami do Humenného. Naším prvoradým cieľom bol humenský skanzen a druhým, pre sestry asi tým lepším, bola pizza.

Ale oboje sme si veľmi užili a vychutnali. A ešte aj niečo iné. *Nákupy* :)

   Na výlet sme vyrazili vlakom ráno o 9:00 a v Humennom sme boli už 9:30. Šli sme rovno

do skanzenu, ktorý už bol polhodinku otvorený. Vstup do skanzenu pre deti a študentov stál 1€,

ale keďže sme všetky štyri držiteľkami "režinky", mali sme 15% zľavu. (Až po zaplatení sme si uvedomili, že od nás tie režinky ani nepýtal. :D) Keď k tomu prirátame ešte 2€ za fotografovanie, vstup do skanzénu aj s fotením nás stál dokopy 5,40€. :)     

   Areál skanzenu nebol veľký a nebolo tam veľa domčekov, no mne sa tam celkom páčilo.

Po domčekoch ste mohli chodiť sami, len do kostolíka z Novej Sedlice ste museli ísť

so sprievodcom, ktorý vám o ňom predniesol krátku reč. Dokopy nám to celé trvalo 40 minút,

čo nie je až tak veľa, ale keď vezmeme do úvahy plochu, bolo to akurát. :) Kebyže tam zostanem ešte dlhšie, asi by som sa unudila k smrti, pretože pozeranie prakticky stále na to isté človeka dosť ubíja. Čiže musím podotknúť, že taký malý skanzen bol na prehliadku rozhodne postačujúci. :)

   Keďže sme boli v meste prakticky iba hodinku a mojím sestrám sa domov ešte ísť nechcelo, zašli sme aj na tú, už spomínanú, pizzu. Dali sme si pizzu California, ktorá obsahovala paradajkový základ, šunku, kukuricu a syr a ktorá nám štyrom akurát postačovala. Nesmiem zabudnúť na 4x po 2dcl kofoly. :D Takže tu sme minuli 6,40€. Ale aspoň nám pizza chutila a neboli sme hladné. :)

   Lenže v pizzérii nemali plné, tak sme pizzu dostali takmer okamžite, no a keď sme z nej odchádzali, nebolo ani 11:30. Samozrejme, že sestry nechceli ísť domov autobusom, a tak sme chodili asi hodinku a pol po obchodoch. Sestrám som však nedovolila nič kúpiť, keďže by im to mamka asi nedovolila, ale ja som si kúpila krásne tričko. :3 Najviac času sme aj tak strávili v kníhkupectve, kde si každá z nás našla tú svoju knihu, a tak už bolo nutné zavolať mamke, či si sestry môžu kúpiť aspoň knihu. Mamka dovolila, a tak sme si spolu odniesli tieto knihy: Jazdecký chodník: Cudzinci v stajni, Rubyina lžička, Dedička a moja maličkosť, keďže ešte stále nemali Kupca Benátskeho, si kúpila Pride and Prejudice od Jane Austenovej

v angličtine. :3 :) No a tak sa stalo, že som na nákupoch minula ďalších 7,40€.

Napriek tomu, že to bol taký menší výlet, som si ho užila a od toľkého chodenia po slnku ma bolia nohy a hlava ešte teraz. :D Ďakujem vám holky za krásny deň! :)

Návšteva Majky a jej kníh. :)

Ahojte! :)
Pamätáte sa ešte na článok z minulého leta, keď som bola navštíviť Majku? Boli sme na Hrabovskom vrchu a potom sme sa fotili. Teda ja som fotila a Majka pózovala. Aj s gitarou. :)
Pre tých, čo nevedia, o čom je reč a pre všetkých, ktorí si chcú pozrieť fotky ešte raz,
môžu si ich pozrieť TU, v článku One day spent with @MariamAstronaut.
No a včera som bola skoro po roku zase u Majky a mali sme krásny deň. Aj s knihami! :)

Keď som k nej dorazila, najskôr sme sa porozprávali, keďže sme sa nevideli, áno, týždeň.
Čo je 7 dní, teda približne 168 hodín, či 10 080 minút. Chcete aj sekundy? :D Trošku matematiky nezaškodí. :D Potom mi Majka zahrala na gitare a bolo to úžasné. Aj sme si zaspievali. Rozhodli sme sa, že si založíme skupinu a kebyže vám nahrám video, určite by ste nás podporili. :D :)

A potom sme sa pustili do fotenia. Minuloročné fotenie sa nieslo v duchu Majka + gitara a tohtoročné Majka + knihy. Preto bolo najskôr potrebné vybrať takmer všetky Majkine knihy z políčok a všetko pekne naaranžovať. Samozrejme, chcela novú profilovku. :D Ale ja fotím rada, čiže som s tým vôbec problém nemala. Majka sa iba párkrát prezliekla a ja som už iba cvakala. Fotky si môžete pozrieť ďalej v článku. :)

Po fotení sme potrebovali dobiť energiu a tak sme si s Majkou dali tiramisu, ktoré spravila ona sama. Samozrejme, chutilo vynikajúco. :)

Posledným bodom programu bolo sledovanie filmu. Pustili sme si film Vojnový kôň, v ktorom okrem koňov hrali aj Tom Hiddleston a Benedict Cumberbatch. Film sme síce nestihli pozrieť do konca, keďže má približne 2 hodiny a pol, no zistili sme, že keď sa tam objavia naši obľúbení herci, spomínaní vyššie, po 15 minútach sú už mŕtvi.

Celý deň bol úžasný, aj keď trošku pršalo, trošku viac, a od Majky som dostala nádhernú kresbu Benedicta Cumberbatcha ako Sherlocka s husľami a handmade odznak Sherlocka. :3
Ďakujem, Maji! :)
A keďže to bol taký "knižný" deň, vrátila som Majke knihy Bedári, ktoré mi požičala, a na oplátku som jej ja požičala knihy Na vine sú hviezdy od J. Greena a Jindřich V. od W. Shakespeara. :)

Múzeum Moderného Umenia A. Warhola

Ahojte! Dnes to bude trochu krátky článok a bude o mojom výlete 

do Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. :)

Možno som vám to spomínala minulé leto, že by som rada navštívila Andyho múzeum, no nejako som to minulé leto nestihla. Preto som si toto leto naplánovala tento výlet hneď na ďalší týždeň po výlete v Bojniciach. Celý výlet som plánovala ja, čiže všetko muselo byť presne do detailov naplánované (ja som už proste taká), a pozvala som si Majku a moje dve mladšie sestry. 

Na výlet sme vyrazili štvrtok (11.07) o 9:00 a s trochu väčším meškaním vlaku sme boli 

v Medzilaborciach o 10:05. Cesta do múzea trvala pešo cca 10 minút a dokonca sme nepotrebovali ani mapu. Bezpečne som nás ta doviedla a nikde sme nezablúdili. 

A to sme tamadiaľ šli po prvýkrát.

Vstupné nás každú vyšlo po 1,70€, no my sme si ešte zaplatili sprievodkyňu. Viete, chceli sme to mať s odborným výkladom. A tak nás prehliadka celého múzea aj s výkladom stála 13,80€.

Cenník si môžete pozrieť na ich stránke TU, vpravo dole.

Celá prehliadka trvala asi hodinu a bola veľmi zaujímavá, no na človeka to bolo strašne veľké množstvo informácii naraz za takú chvíľu. Nebudem vám popisovať, čo všetko som sa dozvedela (väčšinu si už aj tak nepamätám :D), ale napíšem vám, čo všetko môžete vidieť v tomto múzeu. Bohužiaľ, sa ta fotiť nemohlo, čo ma trošku nahnevalo za takú cenu, ale viete,

majú tam obrazy aj za milióny.

V múzeu sme videli fotogalériu jeho života, jeho osobné veci ako napr. fotoaparát, okuliare, či jeho oblečenie, výstavu obrazov jeho brata Paula a synovca Jamesa, obrazy Andyho a neznámeho autora pod menom bambi. Z Andyho obrazov sme mohli vidieť obrazy: 

Lebky, V. I. Lenin, Posledná večera, 10 portfólio Marilyn Monroe, Theodor Roosevelt,
Ladies & Gentlemens, kvietky, 10 portfólio Campbellove polievky a jeho posledné diela - abstraktné obrazy.

Múzeum Moderného Umenia Andyho Warhola

Výlet do Bojníc (2) - Bojnická zoo

Po prehliadke Bojnického zámku a vežičky so žaburinkou sme si dali veľkú točenú zmrzlinu.
A keďže sme mali ešte veľa času do vlaku, rozhodli sme sa zájsť aj do Bojnickej zoo. Tá síce nemala vstup zadarmo, ale tá dvojhodinová prehliadka stála za to. :)
A teraz sa do nej poďme pozrieť spolu. :)

Motýľ na banáne